Asaf Tsoar drží jedného z netopierov kaloňov egyptských (Rousettus aegyptiacus)Skúmali netopiere kalone egyptské (Rousettus aegyptiacus), ktoré každú noc preletia až desiatky kilometrov, aby sa mohli kŕmiť plodmi špecifických ovocných stromov a ešte tú istú noc absolvujú spiatočnú cestu domov. Cieľom výskumu bolo zistiť, ako vlastne netopiere predmetné stromy v krajine nájdu, keďže sa k nim vracajú noc za nocou.
Pokusné jedince preto vybavili miniatúrnymi aparatúrami GPS s hmotnosťou iba približne 10 gramov, ktoré sú zrejme v súčasnosti najmenšie na svete. Išlo v podstate o prvý rozsiahly terénny výskum navigačných schopností cicavcov realizovaný s využitím GPS technológie.
Analýza výsledkov ukázala, že netopiere majú v mozgu akúsi mapu svojho areálu. Jej základ tvoria vizuálne znaky, ako svetlá a kopce. K tomu sa však pridáva ďalší, veľkomeradlový navigačný mechanizmus.
Monitorované netopiere najprv vylietali každú noc z jaskyne pri izraelskom meste Beit Shemesh, aby rýchlosťou až vyše 40 kilometrov za hodinu priamočiarym letom vo výške stoviek metrov dorazili ku stromom vzdialeným 12 až 25 kilometrov.
Noc za nocou prilietali k tým istým stromom, pričom míňali na prvý pohľad identické stromy rovnakého druhu, ktoré sa nachádzali blížšie k jaskyni. Vedci konštatovali, že schopnosť týchto netopierov lokalizovať konkrétne miesto je na úrovni poštových holubov.
Spomenuté míňanie viac-menej identických stromov netopiermi cestou k uprednostňovaným krmoviskám vylučuje ako navigačnú pomôcku vôňu plodov. Z údajov navyše vyplývalo, že netopiere sa neriadia ani nijakým vizuálnym či iným jednotlivým znakom.
Členovia tímu preto následne vzali časť netopierov do novej oblasti v púšti, ktorá ležala 44 kilometrov južne od ich domovského areálu. Niektoré vypustili pri súmraku, iné nakŕmili a potom vypustili tesne pred svitaním. Prvé bez problémov aj odtiaľ našli svoje stromové krmoviská a po skonzumovaní dostatočnej dávky plodov sa vrátili do domovskej jaskyne. Druhé do nej leteli rovno. Pri navigácii z tejto novej oblasti, ležiacej blízko juhoizraelského mesta Beersheba, sa však mohli riadiť aj niektorými známymi vizuálnymi znakmi.
Vedci ich preto vzali ešte ďalej na juh, do prírodnej preliačiny, ktorá im bránila vo výhľade, ležiacej približne 84 kilometrov južne od jaskyne. Niektoré netopiere potom vypustili z vyvýšeného okraja preliačiny, iné z jej dna. Prvé leteli priamo domov aj z tejto vzdialenosti, druhé boli určitý čas dezorientované, až pokým si nenašli cestu z preliačiny a takisto nevyrazili domov. Potvrdzuje to, že predtým využívali zrakové informácie z „vtáčieho pohľadu“, aby si v mozgu zostavili mapu širšej oblasti okolo ich domovskej jaskyne.
Pri lete navigovali podľa vizuálnych znakov a vlastnú polohu zrejme určovali trianguláciou založenou na rôznych azimutoch k týmto známym znakom. Väčšina netopierov vypustených z dna preliačiny ju napokon opustila smerom na sever, čo bol zhodou okolností smer k domovskej jaskyni. To poukazuje na dodatočný navigačný mechanizmus, akúsi „zálohu“, keď sú terénne znaky nespoľahlivé.
Môže to byť vnímanie orientácie magnetického poľa Zeme, alebo pachov zo špecifických smerov, napríklad prinášaného vetrom sponad Stredozemného mora do Negevskej púšte.
Existenciu vnútromozgovej navigačnej mapy naznačovali už skoršie laboratórne experimenty s cicavcami v meradle jedného či dvoh metrov. Tento výskum plodožravých netopierov je prvý, ktorý to preukázal v meradle až takmer 100 kilometrov.
Asaf Tsoar s kolegami príslušné poznatky uverejnil v predbežnom online vydaní prestížneho časopisu Proceedings of the National Academy of Sciences.