Porovnávací výskum šiestich veľkých bylinožravých cicavcov, tzv. megafauny, ktoré dominovali v ekosystémoch počas poslednej doby ľadovej, poodhalil okolnosti vyhynutia troch z nich. Pôsobilo viacero faktorov. Aj človek.
Pižmoň prežil v hojnom počte v arktických oblastiach Severnej Ameriky...
Oznámil to 55-členný medzinárodný tím, ktorý viedli Eske Willerslev z University of Copenhagen (Dánsko) a Beth Shapiroová z Pennsylvania State University v University Park (USA). Prvou autorkou článku bola Willerslevova kolegyňa Eline Lorenzenová.Okrem ich krajanov boli v tíme vedci z Panamy, Austrálie, Švédska, Španielska, Kanady, Veľkej Británie, Ruska, Číny, Holandska, Nemecka, Nórska a Argentíny. Skúmali populačnú históriu šiestich druhov tzv. emblémových bylinožravcov doby ľadovej: mamutov, srstnatých nosorožcov, divých koní, sobov, bizónov a pižmoňov. Prvé tri vyhynuli, druhá trojica s nami stále zdieľa Zem. Všetkých šesť druhov zažilo vrchol rozvoja v pleistocéne čiže v rozpätí dôb pred približne dvomi miliónmi rokov a 12.000 rokov.
„Počas tohto obdobia sa odohralo množstvo klimatických výkyvov, oscilácií medzi dlhými teplými obdobiami nazývanými interglaciálne periódy čiže doby medziľadové, počas ktorých bola klíma podobná dnešnej, a dlhými studenými obdobiami nazývanými glaciálne periódy čiže doby ľadové. Hoci týmto na chlad prispôsobeným zvieratám určite bolo lepšie počas chladnejších glaciálnych periód, počas teplejších interglaciálnych periód sa im predsa len podarilo nájsť miesta, tzv. refúgiá čiže útočiská, kde vládla práve správna klíma, aby ešte dokázali prežiť. Napokon, po vyvrcholení poslednej doby ľadovej pred približne 20.000 rokmi, im začalo dochádzať šťastie. Otázkou je, čo sa zmenilo? Prečo tieto cicavce už ďalej neboli schopné nájsť si bezpečné refúgiá, kde by mohli prežiť napriek celkove teplejšej klíme?“, vysvetlila všeobecnú situáciu Beth Shapiroová.
Umelecké stvárnenie pleistocénnej megafauny v jarnej krajine
Ako, kedy a prečo teda po poslednej dobe ľadovej mamuty, srstnaté nosorožce a divé kone vyhynuli, kým soby, bizóny a pižmone prežili, hoci na oveľa menších územiach výskytu, než aké obývali počas doby ľadovej? Členovia tímu hľadali príslušné odpovede predovšetkým analýzou dvoch faktorov. Jednak výkyvov klímy, jednak ľudí, v obidvoch prípadoch osobitne v závere doby ľadovej. Využili pri tom genetické, klimatologické i archeologické údaje. Pri srstnatých nosorožcoch zistili, že v Európe sa ich územie výskytu nikdy neprekrývalo s oblasťou, kde žili ľudia. Vo vyhynutí tohto zvieraťa preto na našom kontinente očividne zohrali hlavnú úlohu klimatické zmeny, čo sa v Eurázii týkalo aj pižmoňov. Inde vo svete sa však na zániku srstnatých nosorožcov zjavne podpísali aj ľudia.
V prípade veľkostí populácií ostatných piatich druhov – mamutov, divých koní, sobov, bizónov a pižmoňov – všade preukázali vplyv ľudí. Najvýraznejší pri vyhubení divých koní a bizónov v Ázii. Otázka vymretia mamutov však stále zostáva otvorená. Populácie všetkých šiestich druhov kolísali až do konca poslednej doby ľadovej pred približne 14.000 rokmi, keď sa začalo interglaciálne obdobie, v ktorom žijeme dodnes. Vtedy tieto zvieratá na mnohých miestach celkom vymizli.
Očividne im čosi zabránilo presunúť sa do refúgií s im vyhovujúcou klímou, kde mohli prežiť aspoň s minimálnym stavom populácií, tak, ako to urobili po skončení predchádzajúcich dôb ľadových. „Týmto čosi sme pravdepodobne boli my, ľudia,“ povedala Beth Shapiroová. Súbežne s úpadkom populácií šestice zvierat sa totiž začal prudký rozvoj ľudských populácií nielen v pôvodných biotopoch šiestich druhov zvierat, ale aj v refúgiách.
To znamenalo jednak priame ohrozenie zvieracej šestice lovom, jednak nepriame premenou krajiny – spočiatku zrejme vypaľovaním – na poľnohospodársku pôdu. Bez refúgií potom mnohé populácie týchto chladu prispôsobených cicavcov nevyhnutne zanikli – v troch prípadoch to postupne spôsobilo vyhynutie celého druhu.
„Výsledky nášho výskumu naznačujú, že hoci minulé oteplenia zapríčinili opakované výrazné úbytky početných stavov týchto zvieracích druhov a ich populácie potom načas zostávali malé, vždy sa spamätali a vrátili do svojich predchádzajúcich biotopov, len čo sa Zem zasa začala ochladzovať. Počas posledného oteplenia v tomto cykle dôb ľadových a meziľadových sa však trend zmenil,“ konštatovala Beth Shapiroová.